jana052022

V súčasnosti je pre väčšinu spoločnosti neznámy dôležitý terminologický aparát ani základné znalosti v oblasti riadenia štátu. Bez takýchto znalostí nie je možné, aby človek žijúci v ľubovoľnom štáte správne rozumel týmto procesom, vedel správne vyhodnotiť jednotlivé kroky štátnej moci, vedel sa správne rozhodovať, ochraňovať záujmy svojej rodiny a pod. Je to podobné ako keby človek šiel riadiť auto bez akýchkoľvek znalostí auta a dopravných predpisov. Znalosti znamenajú moc a bez nich je táto moc odovzdávaná tomu kto znalosťami disponuje, resp. ich má viac. Pokiaľ si ľudia túto moc nevezmú do vlastných rúk budú sa im opakovať nepríjemné skúsenosti a sklamania.

Globalizácia je objektívny proces a spočíva v koncentrácii riadenia výrobných síl na planéte. Riadenie procesu globalizácie sa uskutočňuje výlučne v súlade s konkrétnou koncepciou riadenia. Teda je to objektívne nevyhnutný proces avšak má subjektívny charakter. To znamená, že ten kto má v rukách riadenie dáva tomuto procesu vlastný charakter. Ako každý dôležitý proces je aj tento potrebné riadiť a mať jasnú predstavu o predmete riadenia, jeho cieľoch a metódach riadenia. Riadenie je moc a sila je schopnosť riadiť v praxi.

V procese riadenia (výkonu moci) sa moc delí na päť typov:

1. Konceptuálna moc – uznáva environmentálne faktory ovplyvňujúce spoločnosť; – tvorí vektor cieľov vo vzťahu ku každému faktoru; – formuje koncepcie riadenia na dosiahnutie stanovených cieľov. – definuje dominujúce predstavy o štruktúre spoločnosti – je to sila ľudí, ktorí sú schopní formulovať, meniť a realizovať takéto myšlienky. Konceptuálna moc je zo svojej podstaty autokratická a ignoruje všetky „demokratické“ postupy riadenia spoločnosti, ktorá nevidí a nechce uznať svoju autokraciu.

2. Ideologická moc – oblieka definovaný koncept do atraktívnej ideológie

3. Zákonodárna moc – v rámci ideológie prináša právne normy, ktoré upravujú spoločenský život štátu

4. Výkonná moc – na základe vypracovanej legislatívy štruktúrne a bezštruktúrne implementuje koncepciu

5. Súdna moc – sleduje dodržiavanie „zákonnosti“ v spoločnosti.

Konceptuálne silný subjekt riadenia môže riadiť viacero objektov riadenia naraz, vo vzťahu ku ktorým prezentoval svoju koncepciu životného poriadku vo formách/ideológiách, ktoré sú pre obyvateľstvo atraktívne, t.j. nad ktorými má ideologickú moc. Koncept je plánom životného poriadku spoločnosti ako celku, a preto život formujú tí, ktorí tvoria takýto koncept. Formovať predstavu o živote spoločnosti znamená predpovedať, čím by sa spoločnosť mala stať v budúcnosti. Táto funkcia dostala označenie „predikcia“, z lat. predikcia — predpovedať. Manažovať však neznamená len formovať cieľ, ale aj uskutočňovať nápravu spoločnosti správnym smerom. Tento spôsob kontroly dostal označenie „prediktor-korektor“ a subjekt, ktorý vykonáva takéto riadenie spoločnosti, sa nazýva „prediktor“. Svedomie je naše spojenie so Stvoriteľom (Hierarchicky Najvyšším Riadením – HNR), ktoré má každý človek od narodenia. Jednou zo základných vlastností svedomia je schopnosť každého človeka rozlíšiť čo je „dobré“ a čo je „zlé“. Preto ak sa stretnú ľudia z rôznych končín sveta a kultúr podriaďujúci svoje konanie svedomiu budú mať rovnaký/podobný názor na to čo je „dobré“ a čo je „zlé“. Táto prirodzená vlastnosť človeka – rozlíšenie medzi „dobrým“ a „zlým“ – daná Stvoriteľom (HNR), preto umožňuje univerzálny rozvoj človeka a spoločnosti v rámci globalizácie a realizovanie genetického potenciálu každého človeka na planéte (cieľ HNR). Globalizáciu – koncentráciu riadenia výrobných síl na planéte Zem – možno realizovať v dvoch základných formách:

1. Medziregionálny konglomerát je supersystém, ktorý vznikol ako dôsledok koncentrácie riadenia regionálnych centier na základe deštrukcie ich riadenia v zmysle plnej funkčnosti a integrácie ich fragmentov lídrom-koncentrátorom. Vyznačuje sa nasledujúcim: – medziregionálne riadiace centrum získava obrovskú mieru stability v porovnaní s každým z ostatných riadiacich centier v konglomeráte, – hranica stability riadiacich procesov akéhokoľvek riadiaceho strediska, okrem tých, ktoré riadi medziregionálne stredisko, je zanedbateľná a je zriadená týmto medziregionálnym riadiacim strediskom, – konjugovaný intelekt medziregionálneho centra nahrádza potenciál koncilového intelektu ním riadených regiónov; – svedomie jednotlivca je vo svojom prejave systémovo potláčané alebo posúvané do úzadia za logiku, – periféria medziregionálneho centra v prípade potreby pôsobí ako generátor autosynchronizácie pri bezštruktúrnom riadení. Ideologickým základom takéhoto globalizačného projektu je Biblia. V dôsledku tohoto princípu je v súčasnosti celý svet na pokraji globálnej sociálno-ekonomickej, environmentálnej a vojensko-politickej katastrofy. Pre pochopenie riadenia procesu globalizácie je zásadne dôležité vedieť, že toto riadenie sa vykonáva bezštruktúrnym spôsobom. Teda prítomnosť akejsi štrukturálne navrhnutej „svetovej vlády“ je apriori vylúčená. Prechodným nárazníkom z bezštruktúrneho riadenia krajín a národov – štátov sú rôzne nadnárodné štruktúry koordinácie a riadenia, ktorých činnosť slúži na: – informovanie elít štátu/krajiny o procesoch globálneho významu, – informovanie štátnych elít o úlohe a mieste v globálnych procesoch pre ich krajiny a národy, – poučenie krajinských/štátnych elít o zvláštnostiach riadenia ich krajín a národov v priebehu procesu globalizácie podľa určenej koncepcie. Štruktúrami koordinácie a riadenia na nadnárodnej úrovni sú: – oficiálne nadnárodné štruktúry vytvorené na základe medzištátnych dohôd, akými sú napríklad Organizácia Spojených národov (OSN), Európska únia (EÚ), Organizácia amerických štátov (OAŠ), Liga arabských štátov (LAŠ) a ďalšie, – neformálne komunikačné formáty ako je Bilderberg Club, Rímsky klub, Svetové ekonomické fórum a pod.

2. Multiregionálny blok je supersystém, ktorý vznikol v dôsledku koncentrácie riadenia regionálnych centier metódou prefittingu(načúvania/vnímania/vzájomne výhodnej spolupráce). Vyznačuje sa tým, že:

– svedomie jednotlivca je uprednostňované a je umožnené/žiadané uplatňovať ho v riadení, – logické myslenie je podriadené svedomiu,

– takýto blok má objektívnu výhodu oproti konglomerátu z hľadiska stability procesov, a to z dôvodu hĺbky identity (jednoty) objektívnych a subjektívnych vektorov cieľov,

– podpora a akákoľvek koncilová inteligencia je sama o sebe mocnejšia ako konjugovaná inteligencia konglomerátu,

– princíp vzájomnej úcty k ľudovým kultúram je pre národy zjednotené do jedného štátu výhodnejší ako princíp „taviaceho kotla“, v ktorom všetky národy strácajú svoju identitu.

Plná funkcia riadenia štátu

Štát existuje pre ľudí a ľudia sa spájajú v štáte pre svoje prežitie, zachovanie a rozvoj. Ľudia tak konajú podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Štát existuje, pokiaľ má obyvateľstvo cieľ prežiť a rozvíjať sa bez straty svojej kultúrnej identity. Stratou kultúrnej identity obyvateľstva zaniká národný štát. Ekonomika funguje tak, aby vyhovovala celému spektru potrieb obyvateľstva. Potreby môžu byť rôzne a sú určené kultúrou. Rozsah potrieb obyvateľstva formulovaný v kultúre ľudí určuje jeho schopnosť prežiť z ekonomického hľadiska a ideologické hodnoty formulujú ekonomické potreby vrátane rozsahu potrieb, ktoré možno za určitých okolností opustiť v záujme zachovania ich kultúrnej identity v podobe národného štátu. Demograficky podmienené potreby sú potreby, ktoré zjavne postačujú na zabezpečenie rozvoja geneticky podmieneného potenciálu, ktorý je človeku Zhora vlastný, aby človek mohol naplniť poslanie, ktoré mu Stvoriteľ zveril uvedením človeka do biosféry planéty Zem. V rôznych štádiách ľudského vývoja boli demograficky podmienené potreby formulované rôznymi spôsobmi, ale vždy boli predvídateľné a určite postačujúce na zabezpečenie geneticky podmieneného potenciálu ľudského rozvoja v kontexte konkrétnych historických reálií. Ak v časoch klanovo-kmeňového systému, keď ľudia žili výlučne ekonomikou samozásobiteľského roľníctva a všetko potrebné na podporu života (kompetencie) vyrábali priamo príslušníci jedného klanu či kmeňa, tak technologický rozvoj civilizácie a populačný rast na planéte zvýšil počet kompetencií, ktoré by mali mať ľudia, ktorí tvrdia, že budujú svoj vlastný štát. Povinnosť vlastniť potrebné optimum kompetencií na zabezpečenie fungovania národného štátu je obzvlášť dobre vidieť na príklade ozbrojených síl štátov. Od počtu obyvateľov štátu teda závisí nielen maximálny / optimálny / minimálny počet ozbrojených síl, ktoré môže štátna ekonomika poskytnúť, ale samotná štruktúra ekonomiky (prítomnosť nevyhnutného minima kompetencií) určuje štruktúru ozbrojené sily, druhy ozbrojených síl, zbrane, systém výcviku veliteľského personálu a úzkych špecialistov (piloti, tankisti, strelci, špecialisti na elektronické vybavenie atď.). Čím zložitejšie zariadenia vo výrobe a údržbe, tým viac kompetencií by mal mať štát.

Štátnosť je subkultúra riadenia na profesionálnej báze vecí verejného významu všeobecne, lokálne a celospoločensky.

Štát je štátnosť + územie, vodná plocha a vzdušný priestor, ktoré podliehajú výlučnej moci štátu vrátane obyvateľstva žijúceho na tomto území. Zároveň je systémom samosprávy spoločnosti, ktorý pod vplyvom vonkajších faktorov zabezpečuje rozvoj alebo aspoň prežitie ľudí bez straty ich kultúrnej identity.

Štát je teda systém samosprávy spoločnosti, ktorý pod vplyvom vonkajších faktorov zabezpečuje rozvoj alebo aspoň prežitie ľudí bez straty ich kultúrnej identity. Ak štátna štruktúra krajiny nezabezpečuje fungovanie úloh záchrany ľudí a jej kultúrnej identity, znamená to, že krajina má štátnosť, ale štát neexistuje, pretože obyvatelia nemôžu využívať zdroje svojej krajiny v záujme ľudí, t.j. krajina nefunguje vo forme štátu, ale vo forme kolónie alebo kryptokólie. Abraham Lincoln (16. prezident USA) povedal: „Legitímnou úlohou vlády je urobiť pre ľudí všetko, čo potrebujú, ale sami nedokážu alebo to nemôžu urobiť dobre.“ a ešte upresnil „Ľuďom nepomôžeme tým, že pre nich urobíme to, čo by mohli urobiť oni sami.“ Rovnaký názor zdieľal aj 32. prezident USA Franklin D. Roosevelt. Abraham Lincoln týmto vyjadril vitálne princípy vzťahov medzi štátom a spoločnosťou, ktoré vyjadrujú dynamiku diferenciácie kompetencií (vrátane kompetencií ekonomických subjektov). Tento názor A. Lincolna zodpovedá účelu štátnosti, vzhľadom na objektívne potreby spoločnosti spravovať svoje záležitosti na profesionálnej báze. V davo-elitárnej spoločnosti s klanovo-korporatívnou monopolizáciou sféry vlády je štátna politika riadenie, pri ktorom je dosiahnutý pomer možností rôznych klanovo-korporatívnych zoskupení využiť štátny systém (štátne mechanizmy) na dosiahnutie svojich cieľov. Zmena pomeru možností klanovo-korporatívnych skupín využívať štátne mechanizmy pri dosahovaní svojich cieľov má viditeľný prejav v podobe zmeny vlády, a čím je pomer príležitostí klanovo-korporatívnych skupín nestabilnejší, tým viac častejšie sa mení vláda, a tým viac vzájomne si odporujúcich (až do vzájomného vylúčenia) zákonov prijíma parlament a vláda uzatvára rozporuplné medzinárodné zmluvy. Práve tieto okolnosti rozhodujú o tom, že kandidáti na poslancov do parlamentu alebo na iné voliteľné vládne funkcie vo voľbách sľubujú, že budú konať v záujme väčšiny ľudí, no po zvolení pracujú na dosahovaní úzko korporatívnych cieľoch. Útlak väčšiny zo strany vládnucej menšiny, na ktorej participuje štátny aparát, nie je v skutočnosti vyjadrením podstaty štátnosti, ale sprievodným efektom pôsobenia štátu v davo-elitárnej spoločnosti, v dôsledku tzv. skazenosti morálky a etiky, ktoré v nej panujú (svedomie je potláčané a rozhoduje len logika). Preto je potrebné odhaliť rozpor medzi historickou praxou a ideálom dokonalosti spoločenského života, aby bolo možné uvažovať o spôsoboch a prostriedkoch pretavenia dokonalosti do praxe. Hovoríme teda o tom, ako sformovať takú štruktúru štátu, ktorá by čo najoptimálnejšie využívala tvorivý potenciál obyvateľstva ako celku.

Rozvoj každého štátu je spôsobený rozšírením využitia tvorivého potenciálu, ktorý adekvátne pôsobí proti tlaku okolia. Buducnosť má ten štát, ktorý je organizovaný tak, aby neustále rozširoval možnosti využitia tvorivého potenciálu obyvateľstva, a tým určoval zdrojovú odolnosť štátu voči tlaku zvonka a vnútorným deštruktívnym procesom. Štát, ktorý túto podmienku fungovania neposkytuje, skôr či neskôr opúšťa svetovú scénu a mení sa najprv na kryptokolóniu, potom na kolóniu a/alebo je integrálnou súčasťou iného štátu, čím je splnená podmienka neustáleho rozširovania využívania tvorivého potenciálu obyvateľstva na zabezpečenie zdrojovej udržateľnosti štátu pre jeho existenciu a rozvoj.

V súčasnosti sme svedkami zásadných, veľmi aktívnych a rýchlo prebiehajúcich spoločenských procesov, ktoré katalyzuje konflikt na Ukrajine. Tento konflikt neprebieha len vo vojenskej rovine, ale vo všetkých rovinách podľa zovšeobecnených priorít riadenia spoločnosti (zoradené podľa dôležitosti: 1. konceptuálna/metodologická, 2. chronologická/dejiny, 3. ideologická, 4. ekonomická, 5. zdravie/biologická, 6. zbrane/priama genocída). Nastala situácia kedy prestali platiť medzinárodné pravidlá stanovené po 2. svetovej vojne. Preto je okrem oveľa väčšej miery chudoby a nedostupnosti energií a potravín možné očakávať významnú zmenu spoločensko-ekonomických pomerov vrátane opätovného prepisovania hraníc v Európe. Slovenská republika je jedným z najmenších štátov v Európe. Vzniknutá situácia je preto pre našu krajinu najviac riziková a je možné ju čiastočne kompenzovať iba vyššou kvalitou riadenia štátu.